Nahá v tieni predsudkov … Rozhodnutie !

Vždy bola pokladaná otázka v znení: ,,čo vlastne chceš?“

Pochopila som, že na ňu odpovedať neviem. Nič mi nenaznačuje, nikam

nevedie moje myšlienky. Zamýšľam sa nad tým prečo? Naozaj nič nechcem?

Vo víre ďalších pochybností o sebe samej, čo zase ďalšie neviem,

začínam vnímať krásny, jemný hlas, ktorý mi je tak blízky.

„ Po čom túžiš?“ Táto otázka ma zaujme a prijíma ju aj moje srdce.

Duša tancuje v spoločnosti prichádzajúcich pocitov, vníma ich

dôležitosť a dáva im silu sa prejaviť.

V období, keď som sa naučila pristupovať sama k sebe spôsobom, aký

je pre mňa potrebný, začali sa realizovať aj rozhodnutia týkajúce sa

otázok, na ktoré som doposiaľ v sebe nenachádzala odpovede.

Rozhodnutia a odpovede prichádzali bez prítomných sudcov a prísnej

komisie spoločnosti. Také oslobodzujúce, hravé a zároveň tak

nesmierne vážne.

Najdôležitejším rozhodnutím môjho života bola odpoveď na otázku:

Mať vlastné dieťa? Táto otázka obsahuje nespočetne veľa ďalších

podotázok. Komplikovanejšie je rozhodovanie v prítomnosti sudcov

spoločnosti, predsudkov …  

Nestretla som sa v dnešnej spoločnosti s tým, že by bolo prijímané

rozhodnutie ženy, ktorá sa rozhodne ne-mať svoje vlastné dieťa. Je

vždy nepochopenou a odstrčenou na kraj spoločnosti a táto téma potom

zostáva v jej živote v závoji označenom – tabu.

Skúste sa prosím zamyslieť a predstaviť si bežný rozhovor pri prvých

stretnutiach. Ahoj, ako sa máš? Voláš? Koľko máš rokov? Koľko máš

detí? Je to akoby predpísané pravidlo, že to tak musí byť. Čo ak

sa vaša duša rozhodne, že v tomto živote bude bez vlastných detí?

Áno, bez vlastných. Už samotné slovo vlastniť vo mne nerezonuje.

Vlastné deti, moje deti … (od nich sa odvíja výchova)

Veľmi ťažko sa mi popisuje táto téma. V mojich slovách nie sú

vyjadrované pocity nesúhlasu alebo neprijatia rodičovstva.

Deti sú dar, áno takto ich vnímam a milujem každé jedno, ktoré mi do

života prišlo. Doposiaľ ich je 9 a sú intenzívnou súčasťou môjho

života už od ich narodenia. Máme medzi sebou výrazné a silné

prepojenie, ktoré nám všetkým dáva pocit dôležitosti jeden pre

druhého. Mami hovoria svojim vlastným maminám, za čo som veľmi vďačná,

že ich majú.

Ja osobne som sa rozhodla, že vlastné deti nebudem mať, je to môj

plán duše. I keď k tomuto pochopeniu viedla dlhá a ťažká cesta a v

konečnom dôsledku pritom tak obohacujúca a nádherná (o nej

podrobnejšie – nabudúce). Tým, že som sa rozhodla, som do svojho

života dostala až 9 detí, nie jedno,dve,tri. Viem, že ak by som

mala svoje vlastné, tak o túto skúsenosť by som prišla. A je

nenahraditeľná, ak pomáhate v dôležitých chvíľach ,,cudzím deťom“

ako vlastným. Keď im dokážete dať lásku, oporu, porozumenie bez

toho, že musíte. Ak by som si mala vybrať znova, tak by som nikdy

nemenila.

 Na záver dovoľte jednu otázku:

Je ľahšie milovať svoje vlastné dieťa ako cudzie?

S láskou Silvia Julenyi